Volchv

Volchv sedel na vrchu hory a čakal. Každú chvíľu sa mal objaviť ten, koho čakal už veľmi, veľmi dávno. Nakoniec sa odzadu niesli kroky a prichádzajúci človek podišiel k Volchvovi. Sadol si vedľa neho.
– Pozdravujem ťa, volchv, – s potešením v hlase povedal Človek.
– Vitaj, pútnik, – odpovedal Volchv.
Mlčky tam sedeli, Volchv i Človek. Dlho sedeli.
– Si starý i múdry, Volchv, – odrazu započal Človek rozhovor, – Môj život sa mi zdá nesprávny. Zdá sa mi plný ilúzií. Chcem sa ich zbaviť. Povedz, ako to mám urobiť?
– I riekni, Človeče, prečo hľadíš na tie ilúzie?
– No asi … – zamyslel sa Človek, – Asi preto, že sa bojím uvidieť to, čo je za nimi.
– A to je tvoja odpoveď. Hľadaj svoje strachy, za každým z nich – ilúzia.

cesta_slovienka.sk

Volchv sedel na vrchu hory a čakal. Uplynuli už tri roky od návštevy Človeka. Už – už mal znova prísť. Nakoniec zozadu započul kroky. Kto – to si popiskoval pieseň. Zložiac sa vedľa Volchva, Človek povedal:
– Ďakujem ti, Volchv. Ani pamiatky neostalo po mojom predošlom živote. Rodina sa rozpadla, priatelia odišli, príbuzní ma zavrhli. No, som šťastný. Za to ti ďakujem, Volchv.
– Som rád, že to počujem, – odvetil Volchv, pohliadnúc na Človeka prižmúril oči a povedal, A skutočne si sa zbavil svojich strachov? Skutočne ťa nič nedesí?
– Máš pravdu. Bojím sa. Bojím sa starnúť.
– Na základe čoho si presvedčený, že by si mal?
– Ako to, – úprimne sa udivil Človek, – Všetci starnú, aj ja musím.
– A ak nemusíš? – znovu prižmúril oči Volchv.
– Znamená to, chceš povedať, že je to tiež ilúzia?

sivy vrch_slovienka.sk

Volchv sedel na vrchu hory a čakal. Prešlo mnoho rokov od chvíle, keď za ním prišiel Človek. No Volchv vedel, že ešte príde. Zozadu bolo počuť kroky.
– Zdravím ťa, Volchv.
– Vitaj, Človek, – odvetil Volchv, – Vidím, že si stále mladý a plný síl.
– Áno, vďaka tebe. No mám ešte jednu otázku.
Človek zaváhal:
– Smrť. Veľmi sa bojím smrti.
– Veď predsa už poznáš princíp, – usmial sa Volchv.
– Ach, takto! Znamená, aj smrť, tiež?
– Áno. Aj smrť tiež.
– A ty? – chytro sa chcel opýtať Človek, no zarazil sa. Nebolo už koho sa pýtať. Na vrchu sedel sám.
– Aj ty, – odpovedal Človek sám sebe.
Dlho sedel Človek na vrchu hory. Veľmi dlho. Nakoniec vstal a riekol:
– Je ešte jedna vec, ktorej sa bojím. Tá jediná, ktorej som sa vždy bál.
V tej chvíli sa svet vôkol stratil.
Človek šiel. Šiel nikam. A v rukách mal štetce a farby…..

text zdroj: Slovanska krasa
fotky prírody internet: sivy vrch a komposita – Pixabay.com

Podeľ sa s ostatnými
error0

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.